Červená Mačka

 

Rozprával som tento príbeh mojej talianskej kamarátke na našom prvom stretnutí v sobotu večer, vo východnej časti Londýna, kúsok od Stoke Newington. Náhodne sme našli niečo ako detské mini ihrisko zložené z malého pieskoviska, červenej šmýkačky, kolotoča a pár lavičiek. Celé ihrisko bolo ohradené farebným plotom. Nechcel som ja veľmi rozvíjať mojou nervóznou mysľou automaticky vnuknutý nápad o obživení mierne dusivej atmosféry našich prvých, spoločných pätnástich minút. Žiadne šmýkanie ani kolotočovanie neprichádzalo do úvahy! To by bolo príliš ideálne pre zobudenie romantického ducha a ja som sa na takúto idylku necítil. Nič, čo by ma k tomu zaktivizovalo, nebolo nablízku. Najbližšia lavička bola biela, ale hneď ako som na ňu ukázal, zablikala a sa rozsvietila pouličná lampa, takže po chvíľke to tam celé bolo podfarbené oranžovým svetlom. Sadli sme si na ňu oproti sebe a ja som začal rozprávať.

- U nás máme takú podivnú zvyklosť „Tri krát na drevo“ vždy, keď nechceme niečo zarieknuť. V prvom rade keď máme dobré správy, keď očakávame úspech, keď svitá na lepšie časy. V láske, v šťastí, v zdravý a proste v živote, sú dnes ľudia opatrní. Čokoľvek, trebárs včera si videla vo výklade vystavené čarokrásne topánky, obchod už bol zavretý, pozrieš kedy otvárajú a už vieš, že zajtra si ich majiteľkou, len aby ťa nikto nepredbehol si pre istotu tri krát zaklopeš na drevo. Môže sa ti to zdať divné, ale ľudia u nás na to veria a preto je to v podstate istá vec. Veľa krát si už pred tým, než niečo zarieknu, vyhliadnu najbližší objekt. Napríklad: „Musím sa s niečím pochváliť, ale počkaj kým sa presuniem tuto k dverám, aby som si mohol potom zaklopať. Nakoniec sa mi podarilo zohnať kupcu na ten starý, smradľavý gauč, dúfam, že si to nerozmyslí a príde si poň.“ A nasleduje „klop-klop-klop“. Áno takto nejako to funguje. Čo je ale vo veci?

Dvadsaťsedem ročná čiernovlasá Rimanka ma počúvala ďalej s miernym úsmevom na plných perách. Georgia mala celkom netalianske črty tváre. Jej otec pochádzal z Iránu a mama z Venezuely. Zdalo sa mi ale, že počas môjho vysvetľovania som ju pristihol ako zatínala ústa aby si nezívla. Určite si myslí, že som idiot alebo nenormálny. Rozhodol som sa ešte priložiť.

- alebo napríklad: „ do frasa kamaráta mám v nemocnici, dúfam, že bude v pohode. Je to milý starý pán. Doktori vravia, že jeho stav sa zlepšuje, tak verím, že bude zasa v poriadku.“ A zaklopem si tri krát na drevo.

Georgia nadvihne hlavu kúsok vyššie, vážne prikývne a ja pokračujem.

„Zajtra má byť pekne.“ Klopy-klop. „Stavil som sa, dúfam, že vyhrám“ „Píšem písomku“ „Idem na pohovor“ „Idem na dlhú cestu“

Odmlčím sa na moment a vzápätí dodám: „Pozval som krásnu Talianku na rande“ 

Georgia roztiahla ústa a odokryla čeľusť. Áno, mal to byť úsmev, ale v očiach mala čosi, akoby ju niekto ovalil ťažkým palcátom. Zašušťala bielou igelitkou, v ktorej doniesla pollitra rumu. Načiahol som ruku a doprial fľaške uzrieť svetlo nočnej lampy. Georgia rozdala dva plastové, poháriky, ktoré som ja naplnil.

- Nechcem ťa tým veľmi zaťažovať milá Georgia ale v skratke by ťa mohol zaujímať pôvod tohto čudesného zvyku.

Srkol som si z pochybného, tmavého nápoja, zachoval krátku, dramatickú pauzu a pokračoval.

- Úplne najviac ti bude stačiť vedieť, že sa jedná o zvyk starý ako je samá astrológia. Z nej to totiž pochádza. Ako inak? Astrológovia a ich nadšení  nasledovatelia na svoju vedu nedajú dopustiť. Koľko poznáš ľudí, ktorí veria na veštenie, predpovedanie osudu,  ktorí si čítajú horoskopy?

- Všetko to pochádza z dávnej minulosti a čo je staré a stále živé, to má veľkú moc. Skeptici vravia, že celé je to výmysel zhúlených šamanov, ktorým velitelia armád vyhrážali popravou, ak im nevyveštia úspešnú budúcnosť. Zúfalí šamani pozreli k nočnej oblohe a dostali nápad. Nechajme ale toto tvrdenie bokom. Nebudem to tu veľmi rozvetvovať, ale dôležité je dodať, že táto kvázi veda je jedna z prvých, ktorá začala celkom úzko splývať s ezoterikou. Je to hlavne o symbolike a tu symbolicky všetko pozostáva z tela, duše a ducha. Tie majú ďalšie rôzne symboly ako kruhy a polkruhy a neviem ešte čo. Tuším že to bol kríž? Áno, telo symbolizuje kríž. No a potom z týchto symbolov vznikajú princípy. Každá planéta má nejaký svoj princíp. Aj slnko má princíp, duchovný. Nebudem to tu všetko vymenúvať, ale teda planéta Jupiter môže za všetko. Do princípu Jupitera totiž patrí drevo. Astrológovia si z nejakého dôvodu povedali, že to tak bude. A povedali si tiež, že Jupiter bude symbolizovať šťastie. Takže klopkaním na drevo si ľudia začali takpovediac poisťovať šťastie. Čo si myslela, že prečo, keď je niekto šťastný, zvýskne zrovna „jupííí“?

Do tej otázky som primiešal trochu afektu aby Georgia ľahšie pochopila, že iba táram. Napila sa a biely pohárik položila na lavičku tak nešikovne, že sa jej chystal o sekundu celý prevrátiť. Georgin reflex zachytil pohárik na poslednú chvíľu avšak príliš ju myklo aby sa to udialo bez mokrej ujmy. Mne akoby táto dráma hrala do kariet.

- Dobre, ale teraz! Bavíme sa tu o nejakom zvyku a ja sa pýtam – bavíme sa tu o poverčivosti alebo o skutočnosti? Aký je tam rozdiel, keď si niekto zaklope tri krát v prípade, keď sa jedná o výhru zo stávky a v prípade, keď ide o niekoho zdravie? V ktorom z týchto dvoch rozdielnych prípadov platí aká forma viery?

Georgia vytiahla zo svojej čiernej, šušťákovej vetrovky balíček vreckoviek. S pohárikom rumu v jednej ruke sa snažila vytiahnuť servítok a pri tom sa pozerala na mňa. Trochu som bol z toho nervózny, ale pokračoval som ďalej.

- Poznáš to, keď niekto niekomu povie „diabol ti klope na dvere“, to znamená, že niečo zlé sa ti ide stať. Rohatý démon sa priblíži k tebe a jediné čo vás oddeľuje sú tvoje „vnútorné“ dvere. Vstup do tvojej duše. Diabol podíde a vždy zaklope dva krát, párny počet. Tak ako sa na hrob dáva párny počet kvetov, aby zosnulý, ktorému chýba blízka osoba do páru, nebol sám. Diabol zaklope dva krát aby ťa povolal: „Ja a ty“. My ale ešte pred tým, keď vycítime, že sa blíži musíme stihnúť zaklopať prví. Diabol zistí, že o ňom vieme, že si strážime svoje dvere. Utiahne sa do svojho tmavého kúta, odkiaľ bude ďalej pozorovať. Treba byť pozorný. On číha všade a len čaká, kedy sa nebudeme pozerať.

- Vieš niektorí ľudia to neberú tak vážne a namiesto tri krát zaklopú len dva krát alebo štyri krát. V takomto prípade to samozrejme nefunguje, diabla to skôr pritiahne. Musíš zaklopať tri krát. Niektorí sú leniví vstať a podísť k niečomu drevenému a tak zaklopú sebe na hlavu alebo na zuby.

Zavrtím hlavou a zatvárim sa pohoršene.

- Tí, čo si len tak zaklopú na hocičo, čo majú pri sebe, napríklad plast, kov, kameň, tak tí už sú odpísaní. Prekliatí! Koniec je s nimi! Tím už zostáva len písať Bohu listy s prosbami o pomoc.

Naivne a afektovane zhíkla. Nevedel som stále, či ma brala vážne. Bol som s ňou vonku prvý krát a teda moje pochybnosti tohto typu majú právo byť aspoň zvážené, síce. Keď sa tak nad tým zamyslím, stále mohla byť z toho viac vyjavená, neveriacky by ma počúvala a kúsala by si pri tom prsty. Vkuse by neveriacky vrtela hlavou prebodávajúc ma očami. Nevšímala by si okolo behajúcu líšku a neskákala by mi do reči, že či už mám dopité a nedoliala by mi, pretože by bola tým čo rozprávam tak silno zaujatá. Nevadí. Georgia mi podala malý plastový pohárik s rumom a pochválila ma, aký má moja kultúra zaujímavý zvyk.

- Áno, aj ja vravím. Mal som kamaráta, ktorý na toto silno veril. Ten bol schopný vyskočiť za jazdy z auta, len aby si zaklopal. Nikto nevie, čo vtedy zariekol, ale muselo to byť niečo vážne. V aute nebol ani kúsok dreva a predstav si tú paniku ako ti po zarieknutí uteká čas a ty sedíš v idúcom aute. Diabol sa blížil. Ten zvuk tých ostrých kopýt, ako sa pomaly stupňuje. Šofér ho vysmial, keď mu ten chalan vravel čosi o otázke života a smrti. Ten hneď stratil nervy a začal ho byť zo zadného sedadla do hlavy. Šofér stratil kontrolu nad autom, zišiel z cesty a v plnej rýchlosti to napálil čelom priamo do čerešne. Toľká irónia. V aute boli traja – vedľa šoféra ešte sedel jeho kolega. Nikto to neprežil samozrejme. Smutný príbeh. Ale toto je ono: Poverčivý, alebo skutočne vystrašený človek by takto vystrájal?

Zamračila sa a hneď zaoponovala, že takto by vystrájal práve z poverčivosti vystrašený človek.

-Ale Georgia, zamysli sa nad tým! Ten človek nebol ani chorý, ani poverčivý. Niečomu veril tak silno, že ho to stálo život. Dobre, sú ľudia, ktorí sa v piatok trinásteho boja, že sa im niečo stane, tak preto nejdú von. A doma sa im nič nestane? Alebo niekto nepočíta zuby na hrebeni lebo sa bojí, že mu vypadajú vlasy. No tak si nebudeme počítať zuby na hrebeni, toľká opatrnosť! Alebo horiaca zápalka až do konca znamená, že ťa partner miluje. To má byť nejaký plameň lásky, to čo je za blbosť? Bublinky v káve znamenajú veľa peňazí? Staré veštice si nemohli odpustiť nezdeliť takýto tip svojím naivným zákazníkom. Kabelka na zemi - strata peňazí? To mohlo vzniknúť len vo Francúzku. Nikto sa nenecháva schválne pošpiniť vtákom, aby prišlo šťastie. Rozumieš? Všetky povery sú len hrami. Každá má svoje pravidlá a pôvod, ktorý je často smiešny a preto sú povery nie brané tak seriózne. Poverčivosť nie je viera!

Georgia sa napila a hneď pozrela kamsi za mňa. Nejaká žena s kočíkom prechádzala okolo. Bolo už vyše desať hodín večer a tá pani práve teraz venčila svoje malé? Možno bol ten kočík prázdny. Neviem prečo som mal taký pocit. Celý čas hľadela na nás, akoby nás počúvala. Prešla okolo poza farebný plot a stratila sa ďalej v tme.

- No ale taký iný chalan si z tej nešťastnej udalosti vzal ponaučenie a nechal si vyrobiť, a na krk zavesiť malé drevené dvere. Boli to, viac menej, dvierka. Rozmer asi nejako sedem krát štrnásť centimetrov. Ale pekné. Krásne, biele drevo s jemne lesklým lakom. Nebol to samozrejme skutočný model, dvere nemali kľučku ani žiadny mechanizmus. Mali tmavšie okraje, dva štvorce vydlabané na povrchu a mali vyvŕtané malé, dekoračné kukátko. Vyzeralo to trochu divne, keď si ho videla mať to zavesené na krku, ale vtedy sme si len povedali „prečo nie?“, myšlienka to bola pekná. Takto chodil každý deň s dvierkami na krku a v podstate mal po starostiach. A to doslovne. Začal žiť s veľmi pozitívnym pohľadom na svet. Stále sa usmieval, vyzeral šťastne a mlado. Nemal z ničoho strach. Mal svojich anjelov strážnych, svojich ochrancov, svoje dvierka. Vždycky si zaklopkal a bolo dobre. Často dával iným ľuďom zaklopať, dokonca aj mne. To som mal zrovna odlietať do San Francisca na týždňovú bokovku. Mal som ísť česať psov na jednu výstavu. Pár dní pred tým, môjmu nadsusedovi vybuchol sporák a narušil komplet plynovod vrátane potrubia, takže po požiari sme museli zahraňovať celý dom pred vytopením. Žiadna sranda, nikomu to neprajem. Našťastie sa nikomu nič nestalo. Iba moja náhradníčka sa bála, že čo ak to lietadlo do Frisca vybuchne. Poviem ti, ešte nikdy som nevidel toľko radosti z ponuky vycestovať a zároveň strachu z lietania naraz. Poznal som ju už pár rôčkov, no netušil som, že je to silná aviofobička. Spomenul som si na toho chlapíka a vzal som ju za ním. Ten jej veľmi ochotne, priam liturgicky podal objasnenie, že ničoho na svete sa nemusí báť. Vyzval ju vysloviť svoj strach z letu a ponúkol jej svoje obradné drevo. Zaklopkal som aj ja, aby sa to umocnilo. Celé to znej opadlo. Odvtedy som ju ešte nevidel, ale dúfam, že šla do toho Smuggler's Cove baru dať si aspoň jeden drink za mňa. Ale späť k téme. Ten moment keď sme ho počúvali s tými dvierkami na krku, sme sa naozaj cítili, že v živote je všetko možné. Ďakujem susedovi, že som dostal tú možnosť osobne si zaklopkať na jeho posvätných, bielych dvierkach. Stali sa jeho osobnou relikviou. Nahováral ľudí nech si k nemu prídu zaklopkať ak nechcú niečo zarieknuť. Nešlo už len o náhodné udalosti alebo občasné túžby, sny či malé priania. Jeho drevo bolo čosi viac. Ten človek už klopkal hocikedy. Napríklad hlavou mu prešlo: „Teraz vykročím na cestu, prejdem cez prechod a na druhej strane budem za chvíľku, živý a zdravý“ tri krát si ťukol, pozrel sa či nejdú autá, keď nešli, prešiel na druhú stranu, usmial sa a šiel ďalej. Vieš si predstaviť ako ho to napĺňalo vierou a šťastím? On sa musel cítiť byť pod božou ochranou. Robil to všade, v obchode, v autobuse, vo vlaku, v kúpeľni, na záchode, v posteli, pri jedle. Čokoľvek čo robil, urobil s klopaním. Vieš si predstaviť byť tak pozorná voči toľkým všedným veciam dennodenne? Zakaždým, keď si zaklopkal, sa akoby poistil, že je si vedomý momentálnej chvíle. To klopkanie na drevo visiace na hrudi preňho nebolo iba odháňanie rohatého, bol to jeho budík, ktorý ho udržiaval v bdelosti. Myslel to ale dobre, o tom niet pochýb. Často to robil pre druhých. Keď sa s niekým lúčil, vyslovil niečo ako modlitbu „Nech bez problémov, zdravo a šťastne dorazíš domov.“ Alebo keď mal niekto pred sebou ťažkú skúšku, srdečne mu doprial a vždy pre toho človeka zaklopal. Klopal aj bez toho, že by niečo hovoril. Len tak si zaklopal tri krát. Nechával si to pre seba, v myšlienkach. Ale skôr už nad tým ani nepremýšľal. Šlo to automaticky, vždy keď malo niečo prísť, človek ho v jednom kuse videl s rukou na hrudi. Bol to dobrý človek, síce sa zdal mnohým ľuďom divný, ale on to myslel dobre. Problém bol v tom, že to postupne myslel príliš vážne. Čím ďalej tým viac videl dôvody na zaklopkanie. A čím viac dôvodov prichádzalo, tým viac bol z toho nervózny. Z nervozity rástol strach a zo strachu panika. Všetko to boli iba krátke záblesky, keď sa objavil podnet na zaklopanie. To následne učinil a bolo dobre. Horšie bolo, keď tieto podnety prisudzoval iným ľuďom.  Raz uvidel na ulici čiernu mačku, ako skrížila cestu jednej pani v stredných rokoch. Doslova jej skočila pred nohy, až sa pani zľakla. Po chvíľke však šla ďalej, akoby sa nič nestalo. Tá si z toho zjavne nič nerobila. On prišiel a ponúkol jej, či si nechce zaklopať aby sa jej nestalo nič zlé. Ona sa naňho vďačne usmiala, ale zavrtela hlavou a povedala, že na to neverí. On je navrhol, že práve preto by si mala tri krát zaklopať, aby sa to čo práve povedala, neobrátilo proti nej. Takže našiel druhý dôvod. Vtedy mu vážnejšie odvetila, že nemá čas a pridala do kroku. On však nahlas povedal niečo ako: „táto pani si určite bude chcieť zaklopkať, lebo inak sa jej stane niečo zlé, že?!“ a sám si zaklopal na dvierka a rozbehol sa za ňou. Pani sa s vreskotom nemotorne rozbehla vpred. Kým ju naháňal po ulici, akýsi muž ho dobehol a sa naňho vrhol a celým telom ho zvalil k zemi. Lapajúc dych sa šialene začal smiať a vykríkol: „tak vidíte nič sa vám nestalo, lebo som Vám JA zaklopal!“ Do smiechu mu bolo stále, dokonca aj keď mu policajti púta nasádzali. Keď ho postavili na nohy, to už bolo horšie. Vtedy zistil, že jeho drevené dvierka boli prelomené na dve polovice. Už ich držali pokope len tenké drevené vlásky. Ten začal šalieť ako besný, dobre že ho neomráčili. S rukami spútanými za chrbtom sa nezmohol na nič. Na policajnej stanici mu odobrali všetky veci a nechali ho v zadržaní celé tri dni. Celé tri dni náhle bez svojho posvätného artefaktu.

Čiernovlasá Georgia počúvala a pri tom si vetrala ústa jemne klesnutou sánkou. Pár jej plných pier sa teraz dokonale podobal na ústny otvor nafukovacej panny.

- Nemáme nikto poňatia, ako tie tri dni prežil, ale ľahké to nemal. Niekto vraví, že sa pokúšal utiecť. Iný zas, že celé dni sa nepohol a bezmyšlienkovite hľadel do tmy. A v tejto cele nemal ani kus malého drievka, to som si istý.

Prikývol som si na konci vety. Keď sa Georgia začudovane na mňa pozrela, nedovolil som jej spýtať sa a hneď som dodal 

- Kamarát mi sedel na tom istom oddelení.

Georgia sa ma spýtala, že či mi ten kamarát povedal, že v tej cele nebolo žiadne drevo.

- Hej, povedal! No, ale počuj, vieš ako to bolo ďalej?

Spozornela.

-V deň, keď ho pustili a keď konečne dostal dva kusy svojich posvätných dverí, vyhľadal najlepšieho drevára v meste. Ten mu sľúbil, že mu ich zalepí tým najlepším lepidlom aké má na presne tento druh dreva, ale že to bude trvať týždeň kým to poriadne preschne. Tak prvý deň v civilizácii bez svojej relikvie mohol začať. A tu si ja osobne myslím, že v tej base dosť premýšľal. Premýšľal o tom, čo bude robiť bez svojho prívesku. Nový ho proste nezaujímal a tiež už prestal klopať na okolité drevené objekty. Jeho artefakt bol preňho natoľko osobný, že sa jednoducho rozhodol neklopkať ale prestať zariekavať veci. Nastavil si akúsi obranu proti všetkým podnetom, ktoré denne prichádzali - aby nič nezariekol, začal na všetko reagovať záporne. Napríklad: „Teraz ma určite zabije auto, keď pôjdem cez túto cestu!“ Obzrel sa na obidve strany, počkal a prešiel na druhú stranu. Počas prechodu cez cestu myslel na to ako doňho vráža nejaké vozidlo. Keď sa ho niekto spýtal ako sa má: „Zle sa mám, strašne zle, hrozne! Nešťastný som, chorý budem, umriem hádam aj.“ A to isté odpovedal, keď sa ho niekto spýtal na jeho rodinu. Nevydal zo seba ani kúsok pozitívnej myšlienky. Veril, že keby vyslovil, že sa má dobre, diabol by ihneď vystúpil z tieňa. Takto sa pred ním mohol skrývať. Nasadil si masku. Ako keď špión v nepriateľskom tábore sa prezlečie za jedného z nich. Byť nenápadný, ťahať za tie isté nitky. Takto, spievajúc diablovu pieseň, by mal vydržať tých pár dní bez povšimnutia.

Chápajúco prikývla.

- Horšie to ale začalo byť potom, keď sa mu občas prihodilo niečo dobré, pekné alebo príjemné. Nešlo mu do hlavy, že bez klopania naňho svieti slnko. Nech už sa celý obkolesoval negatívnou čierňavou, vždy sa tam niekde po stranách našli malé nevyplnené špáry, cez ktoré preniklo svetlo. Chudákovi sa jeho zúfalé srdce z posledných síl snažilo zdeliť, že všetko je v poriadku, život je krásny a plný šťastia a radosti.  On však v tom cítil niečo slizké, cítil v tom zradu. Musela to byť jedine diablova prefíkanosť. Pasca! Nachytať ho chcel! Bolo jasné, že dokým nemal svoj drevený prívesok, diabol to zneužije. Týmto zhasli všetky sviece. Čokoľvek milé a dobré sa mu dialo, akékoľvek podnety k radosti a k šťastiu, vo všetkom videl diablovo dielo. Napríklad na obede keď mu zachutilo jedlo. Hneď ho vypľul a zvyšok spláchol, keď cítil, aký dobrý pocit z toho začínal mať. Dojedol radšej kus plesnivého končeka chlebu. Neskôr jedol aj odpadky, len aby jeho srdce nemalo dôvod rásť. Šlo to dole z kopca a to veľmi rýchlo. Nežil spoločenský život a keď ho na ulici niekto pozdravil a usmial sa naňho, začal to tomu človeku vyčítať, odvrávať mu a neskôr nadávať a vyhrážať sa mu násilím. Mračil sa bezdôvodne na všetko okolo. Bolo to horšie a horšie. Nemohol vystáť malých psíkov alebo deti a krásne ženy. Hlavne krásne ženy. Tých bolo všade najviac. Musel odísť preč z civilizácie, späť do svojho bunkru. Už len čakať na svoju relikviu, ktorá ho z tohto dostane. Myslíš, že stále pevne veril, že bude stačiť zavesiť si dvierka na krk a len tri krát zaklopať? V takomto štádiu sa potreboval stratiť, stiahnuť sa kamsi do závetria, kde nepoletovali všetky tie provokácie. Našlo si ho to však aj doma. Problém pokračoval v stúpaní, keď sedel  nič nerobiac, na nič nehľadiac, na nič nemysliac. Čierne mraky v jeho srdci sa začali trhať a v jeho duši rástol pokoj. Zobúdzal sa zakaždým, keď nebolo čo nenávidieť a to bolo stále preňho nebezpečné. Nastalo posledné štádium, kedy to už horšie nemohlo byť. To zlo v ňom jednoducho hladovalo, potrebovalo nasýtiť. Bolo nevyhnutné začať to v sebe živiť. Vytvoriť to a vzápätí to v sebe umocniť. Nedokázal už ďalej v pokoji sedieť, prichádzala úzkosť, klaustrofóbia, panika, dostával triašky, impulzy, kedy potreboval niečo do niečoho hodiť, vybúriť tú zlosť, niečo rozbiť, do niečoho kopnúť. Kvetináč na vysokom stojane. Keď do toho kopol a videl, že sa to pohlo, kopol do toho silnejšie a znova až kým sa to nezrútilo. Udrelo to do zrkadla na stene, tak pokračoval s tým. Mohutné zrkadlo zvesil zo steny a hodil ho na podlahu a podupal po ňom. Šmykol sa a spadol na črepy, ale nie dostatočne bolestivo, tak sa postavil, skočil do vzduchu aby znovu spadol a ešte viac si hodil hlavou aby si ju udrel o zem. Ďalej okolo seba kopal, hádzal rukami a vrieskal. Postavil sa nejako na nohy a hneď sa hodil do masívnej skrine, od nej sa odrazil na vešiaky oproti, ktoré vzápätí strhol a šmaril o zem. Udieral päsťami do steny, kopal, dupal, skákal a vrieskal. Celý bol od krvi a jeho stav zla sa nezastaviteľne umocňoval. Vyšiel bosí von z bytu a začal rozkopávať susedove dvere, vyrazil ich, vletel dnu a začal rozbíjať všetko na čo natrafil. Stará pani suseda revala na kolenách s telefónom v ruke, dvihol nad hlavu ťažkú vázu a hodil ju do nej. Žena sa zvalila na zem a on ihneď začal po nej dupať, skákať. Sám sa šmykol a padol na chrbát vedľa nej a tak zas aj sebe začal ubližovať, vrhol si hlavu a celé telo niekoľko krát o zem a rukami, čo našiel to chytil a hodil do trasúcej sa ženy, do ktorej zároveň kopal pätami koľko len dočiahol, až kým ho neznáme ruky od nej neodtiahli. Druhý sused, mladý, vystrašený pán, ho rýchlo odtiahol von z bytu, vrhol sa späť dnu a zvnútra dvere zablokoval. Ten sa celý krvavý pozviechal a pokračoval ďalej. Kopajúci do všetkých dverí, rozbíjajúc vchodové okná vybehol von z bytového domu. Oboma rukami zdvihol zo záhradky veľký balvan a vrhol ho na predné okno najbližšieho auta. Za behu zdvíhal zo zeme menšie kamene a hádzal ich po ľuďoch a pri tom šialene vrieskal, vypľúval krv, kríval a celý sa vykrúcal. Zazrel ženu s kočíkom a rozbehol sa za ňou. Tá v panike nevedela dieťa odopnúť a vytiahnuť z postieľky. Podarilo sa jej to na poslednú chvíľu. Dieťa zovrela v náručí a snažila sa utiecť. On ju však dobehol, vyskočil a kopancom do chrbta ju zvalil na betónový chodník. Dupal jej po hlave, skákal po nej a jej dieťati, trhal jej vlasy a pri tom vrieskal on aj ona. Dieťa plakalo, revalo, najviac ako mohlo. Trhal jej ho z náručia, ale matka si dieťa držala pevne. Uvidel vedľa nich železnú tyč. Zodvihol ťažkú tyč zo zeme a vtedy bol koniec.

- Dostal do hlavy ranu tak silnú, že sa zvalil na zem a pred tým, než stratil vedomie iba rozmazane videl, ako sa naňho rúti skupina mužov s palicami v rukách. Tma.

Georgin ústny otvor, ktorý tak pripomínal nafukovaciu pannu, mala teraz prekrytý otvorenou dlaňou. Na prstoch mala ohryzené nechty, oči vypúlené a iba neveriacky vrtela hlavou. Zaujal som ju! Nad tým som sa musel pousmiať.

- Smutný príbeh, ja viem. Všetci to ale prežili, nemaj strach. Suseda aj žena s dieťaťom, aj náš hrdina.

Georgia nahodila nenávistný pohľad a pred nosom mi zamávala so zaťatou päsťou.

- Tak by som mu hlavu odtrhla!

- Verím, to je Vás viac. Ale kým bude zavretý v kazajke, nikto nebude mať tú možnosť.

Zaškrípala zubami

- Alebo už je na slobode?

Zahral som na ňu. Georgia neskrývane zhýkla, tak ja som ju chytil za ruku a upokojil ju.

- Nie, teraz vážne. Tento chlapík bol extrémny prípad samozrejme, ale ostatní sme fajn, ver mi.

Usmial som sa na ňu.

- On je pre všetkých len odstrašujúci príklad, aby to ľudia nakoniec s tou poverčivosťou až tak nepreháňali. Ale v podstate o nič nejde. Iba si tri krát zaklopkáme na drevo, keď nechceme niečo zarieknuť.

- My Slováci sme dobrí ľudia. Takto si zároveň pripomíname, že druhým len dobre chceme. Vieš akí zvyknú byť ľudia: ohovárajú za chrbtom druhých, rozširujú zlé klebety alebo rovno zle im prajú. Takých je všade veľa.

- Ale keď raz uvidíš niekoho urobiť toto, čo som ti povedal..

Ukážem prstom na kus drevenej lavičky, na ktorej sme sedeli.

- ..ver mi Georgia, taký človek je...

Krátka dramatická pauza. Začnem plynule vymenúvať pozitívne ľudské vlastnosti a pri tom ich odrátavať prstami na ruke.

- ...dobroprajný, úprimný, veľkorysý, láskavý, citlivý, vnímavý a ochotný pomáhať iným.

Spontánne som uchmatol fľašu toho rumu a ostrým uhlom ju naklonil do úst. Pri tretom hlte som si uvedomil, aký nevhodný dojem toto gesto mohlo zanechať. Fľašu som položil naspäť medzi nás na lavičku k môjmu stále plnému poháriku.

- No a aby sme takí aj vždy boli „klop.....klop......klop“

Zaklopal som pomaly a hlasno tri krát o operadlo bielej, drevenej lavičky.

 

Zaraď článok do kategórie: