Nad ramenami mŕtvych tiel

Stál uprostred hotelovej izby na dvanástom poschodí a rozmýšľal, či je nebo o poschodie vyššie alebo tak nejako. Ona sa ho pýtala do telefónu, či sa zúčastní odovzdávania prestížnych cien. Jednu z nich odložili pre neho. Spýtal sa jej, či mu cenu môžu poslať poštou do hotela na trináste poschodie. Zaskočil ju a bolo mu to ukradnuté. Na trinástom poschodí by ho nenašla. Bolo tam podľa neho nebo a jeho pod ním tlačil močový mechúr. Zložila mu telefón s tým, že si sa spýta organizátora súťaže a zavolá mu späť. Vymočil sa v sprche, osprchoval sa a vyšiel von.

Pred hotelom sa triasol pes. Mal tri nohy a nebezpečne príťažlivé oči. Keď sa k nemu priblížil, pes žobrácky povedal prosím. Vlastne zakňučal, ale s tými nebezpečne príťažlivými očami počul zreteľné prosím. Poslíček z bezpečnej vzdialenosti hádzal do psa kamene z kvetináčov pri vstupných dverách. Pes sa nepohol. Kňučal dookola prosím a on zreval po poslíčkovi, aby s tým prestal. Pes sa zasmial. Zreteľne sa zasmial. Bol jednou nohou na trinástom poschodí a na ostatných troch sa vysmieval preľaknutému poslíčkovi.

Bol medzi nimi metrový odstup. Spomalil, keď sa mu z uší vytratilo psie dychčanie. Nechcel ho stratiť, lebo s nebezpečne príťažlivými očami ho nik živý bez jednej nohy ešte neprenasledoval. Sadol si na schody domu, v ktorom bývala a pes si zasadol meter od neho. Pozerali na seba, kým pes neodvrátil tlamu. Očami ho však kontroloval. Spýtal sa ho, či ho počká, a on kývol tlamou na súhlas bez toho, aby ju otočil k nemu.

*

Výťah bol pokazený, dvere do jej bytu pootvorené a on spotený v jej garsónke dýchal do seba vanilkový vzduch. Hovorieval o nej ako o ďalšej hlave, ktorú prevalcoval, a zostalo z nej iba telo voňajúce vanilkou. Nemal ju rád a ona bola na tom podobne. Mala rada jeho peniaze. Jeho ceny. Jeho meno a jeho malý penis v sebe. Milovala všetko, čo sa nedotýkalo citov a on jej povedal, že dnes sa musia ponáhľať, lebo ho čaká trojnohý pes pred domom a možno cena na trinástom poschodí v hoteli.

V knihe by ju nikdy neopísal. Bola prázdna ako poštová schránka opusteného domu na konci myslenia. Ich priateľstvo sa začalo sexom, trvalo sexom a skončilo jej smrťou. Škrtil ju oboma rukami a napriek tomu mal pocit, že pred ňou stojí v pozore s prepotenými dlaňami utierajúc si ich o nohavice. Páčilo sa jej to. Povzbudzovala ho a smiala sa. A potom ticho. Dlho trvajúce ticho, ktoré neprekričala premávka na ulici spoza okien. ON a jej vanilkové telo, na ktoré sa neodvážil pozrieť, ktoré mu do nosa vrážalo vôňu vanilkovej smrti a do ktorého chcel ešte raz vniknúť a roztrhať v ňom všetko, na čo by dosiahol jeho malý penis.  Mal zvrátené pohnútky a cítil sa ako masový vrah, ktorý nezabil jedno telo, ale miliardu buniek, ktoré mali jedno a iba jej meno. Chcel si sadnúť vedľa postele a napísať esej o smrti, poviedku o živote a román o sebe. Alebo novelu o čiernom klobúku, ktorým by ju zakryl. S jej duchom vo vzduchu  mal chuť oživiť niečo nové, čo by sa mu možno podarilo, keby sa k nemu nedostalo brechanie trojnohého psa.

*

V hotelovej izbe ho čakal novinár. Mladý redaktor, ktorý nemal viac ako dvadsaťpäť rokov a fixných päť centov za slovo v článku. Nepýtal sa ho ako sa dostal do izby. Umyl si spotené ruky a dvere do hotelovej izby nechal otvorené. Imponovala mu novinárova drzosť a chlapčenská tvár, ktorá sa bránila zarastaniu. Celý svet bol mimo z náboženských fanatikov, iba novinárova tvár sa obávala žiletky.

„chcel som sa spýtať, či by ste boli ochotný povedať mi,“ začal redaktor a hneď sa zasekol. „vy masturbujete nad umývadlom?“

„občas,“ odpovedal mu a masturboval ďalej. „vy nie?“

„mám priateľku.“

„a? každý máme niekoho a aj napriek tomu najlepšie vzťahy splachujeme prúdov vody do kanála.“

Redaktor hlasno vzdychol a povolil si kravatu.

„pridáte sa?“ spýtal sa ho.

„nie, ďakujem. dal by som si niečo na pitie.“

„máte zo mňa strach a razom vám všetko vyschlo. zvedavosť, entuziazmus, s akým ste prišli do hotela, pocit víťazstva z toho, že ste  prenikli nepozorovane do mňa. Ukájali ste sa, keď ste mi prehľadávali kufor, boli ste vzrušení, keď ste otvárali zásuvky na stole a šmátrali pod matracom. Vzrušený ako keby sa dotýkate priamo mňa. Stále ste si istý, že máte priateľku? Koľko ste na mňa čakali? Koľko ste si o sebe namýšľali, aký ste výnimočný? Aký ste prešpekulovaný.  Koľko ste sa opíjali masturbovaním vlastnej dokonalosti? Nie, nie, nezatvárajte dvere a neodpovedajte. Seďte.“ Silným prúdom vody zmyl z umývadla semeno, zapravil si košeľu a sadol si redaktorovi k nohám. Pevne sa ho chytil pravej nohy a pozrel sa mu do očí. „Poviem vám to. Pocit neskromnej dokonalosti vám trval priemernú dĺžku mužskej onanie. Viete, koľko to je?“   

Redaktor pokrútil hlavou a narovnal sa na stoličke. On sa však nepustil. Držal mu pravú nohu ako oná fenomenálna väzenská guľa a pozeral sa mu bez žmurknutia do očí. Už v ňom nevidel tú nevinnú chlapčenskú tvár, ktorá odolávala chlapskému porastu.

„pustite ma,“ naliehal novinár.

„viete, koľko priemerne trvá mužská masturbácia?“ opakoval.

„neviem to, neviem to,“ kričal a potil sa novinár ako on, keď vyšliapal tri poschodia k tej, ktorú zaškrtil. „preboha, človeče, pustite ma, ja som sa chcel spýtať iba pár otázok k tej vašej poslednej dielu. Novele. K poslednej novele. O tej, čo sa hovorí. Teraz sa hovorí o nej. Volala mi žena. Teda nie moje žena, moja priateľka. Iná žena. Hovorila, že cena je vaša. Preto som prvý chcel,“ kopal nohou novinár, no on sa jej nepustil. „krista, vy blázon, pustite ma. Ona mi to povedala, volala mi, že ste jej nadiktovali adresu tohto hotela a má vám poslať sem. Tú cenu. Preboha, pustite ma, prosím. Nič som neprehľadával. Sedel som tu a čakal som na vás. Nič nemám. Nehľadal som. Nenašiel som, prosím vás.“

Pustil mu nohu, no z miesta sa nepohol. Pozoroval ako novinárov hrudník predycháva nepríjemný zážitok. Po chvíli novinár vstal, otvoril okno, vystrčil z neho hlavu a opretý o parapetu si párkrát odkašľal a odpľul si.

„ste magor,“ povedal redaktor, keď sa mu dych ustálil a hlavu mal späť v hotelovej izbe.

„a pre to ste sa mi vkradli do izby?“ spýtal sa ho nepohnúc sa z miesta.

„nie,“ podišiel novinár k otvoreným dverám. „chcel som vedieť, chcel som vedieť, chcem sa spýtať.“

„počúvam vás, čo ste chceli vedieť?“

„či si myslíte, že mladí ľudia majú nádej,“ vysypal zo seba novinár a nečakajúc na odpoveď preskočil psa na prahu dverí a kĺzal sa po zábradlí na schodoch únikového východu z hotela.

*

Na druhý deň vstal o pol piatej. Krv zo zapálených ďasien sa mu v umývadle miešala so zubnou pastou značky Metaflex a so slinami. Objednal si taxík a nechal sa odviesť na ulicu, v ktorej predtým nikdy nebol. Bola tam televízia, v ktorej sa ho chcela redaktorka spýtať veľa otázok a on to neodmietol.

„máte päťdesiat sedem rokov.“

„to bude omyl. mám o desať menej,“ potil sa a opravoval moderátorku. Nechcel  pôsobiť dotknuto. Zasmial sa jej chybe vo veku. Akože má  nadhľad a chuť robiť si posmech sám zo seba.

„nemáte,“ pozrela sa moderátorka do papierov, ktoré mala položené na kolenách. „máte päťdesiatsedem rokov.“

„teoreticky môže byť.“

„váša posledná novela vyhrala dve prestížne ceny. ktorú z nich si vážite viac?“

„tú, ktorú by mi mali poslať poštou.“

„poštou?“

„poštou.“

„neobvyklé!?“ silene sa zasmiala do kamery, ale oči ju prezradili. Nemala pre poštu pochopenie. Ďalšími minútami ani pre neho.

„tú cenu,“ pozrela sa opäť do papierov, ako keby rýchlo zabudla na slovo pošta. „pardon. Teda tú cenu, ktorá vám príde poštou, dostanete za novelu nad ramenami mŕtvych tiel.“

„áno.“

„z textu som pochopila, že ide o sondu do života nemorálnych ľudí.“

„o žiadnu sondu nejde. je to novela, nie kozmické teleso vypustené na prieskum vesmíru.“

„nemyslela som to tak,“ začervenala sa a popravila si nohavice , aj keď to robiť nemusela. Znervózňoval ju a strácal u nej všetky sympatie. Odkedy vstúpil do štúdia a vypýtal si minerálku. Jemne perlivú. Jemne chladenú. Jemne americkú. Nemali ani tretinu z požadovaného jemne.

„pýtajte sa ma, na čo myslíte, nie na to, čo nemyslíte tak,“ povedal jej.

„prečo nad ramenami mŕtvych tiel? kto sú oní mŕtvi? muži? ženy?“  vyhodili  sa jej vrásky na čele.

„deti,“ odpovedal jej pokojne  a zopakoval to. „deti.“

„mŕtve deti??“  zhrozila sa do nepríčetnosti. „ste normálny? stop! zastavte to!“ vrieskala ľuďom v štúdiu. „pohár vody, poprosím! toto nie! odmietam pokračovať. kurva, kde je ten pohár vody?“ vrieskala a rozhodila papiere, ktoré si starostlivo upravovala na kolenách. „odveďte ho! vyhoďte ho! je to nechutný starec. počujete ma? kurva, počúva ma tu niekto? nakopte ho do gúľ a vrazte mu do riti dopravný kužeľ! je to úchyl. do riti, vypnite tú kameru a prineste mi vodu!“

Vyhodili ho dvaja vysokí, drsní chlapi. Cez štúdio ho niesli vo vzduchu a hodili ho na betónové kocky. Chrapľavo zakričal, že nie je starý a že má o desať rokov menej. Teoreticky iba štyridsaťsedem a pred štúdiom televízie mu tvár olizoval trojnohý pes.

Zaraď článok do kategórie: